kat

Idem na to. Neviem čo ostatnych ľudí vedie k tomu, aby svoje vnútorné pocity prezentovali na internete. Viem čo k tomu viedlo mňa. Vlastne ani tak úplne neviem, ale je to zvláštny pocit, že úplne cudzí ľudia si čítajú to, čo by človek niekedy nepovedal ani tomu koho pozná. Ale je to sranda...

Dosť sa nudím. Sedím v robote a nejakým zázrakom nemám čo robiť, resp. aj by som mala, ale nechce sa mi. Teraz mám zvlášne obdobie, neviem čím to je. Možno počasím, možno niečím iným... Ale výsledok je taký, že som nejaká MIMO.

Babenka, ktorú som dlho nevidela sa ma pýtala ako sa mám. Viete, taká tá otázka, na ktorú nikto nečaká odpoveď.  Ako sa máš? Dobre… V duchu si predstavujem, ako by som človeku, ktorého som pár mesiacov nevidela začala vykladať ako ma nebaví robota, ako chlap, ktorého "asi milujem" ( to si ešte musím sama ujasniť v hlave - som trochu komplikovaná - ale o tom neskôr) je cca 1500 km od môjho trvalého bydliska a vidíme sa raz za 2 mesiace, ako nevidím ani v rozmazaných obrysoch náznaky mojej peknej, šťastnej a dokonalej budúcnosti, ktorú som myslela, že budem v mojom veku už žiť. Mám 25. To až také tragické nieje. V jednom sofistikovanom ženskom mesačníku som čítala, že ženy po po dvadsaťpätke môžu prežívať "krízu" nazvem to "krízu polovice stredného veku." To je dobrá blbosť, že? Ale asi ju mám. Sakra, kde som to chytila...

Pod tým pekným, šťasným a dokonalým životom som si predstavovala mať super zábavný, zaujímavý a dobre zaplatený džob, úžasného chlapa, čo by nebolo také nerealistické, keby nás nedelilo tých už spomínaných "zanedbateľných" 1500 km (dokelu má ma vôbec rád keď sa odtrepal tak ďaleko, hm?-možno to už nemohol som mnou vydržal a prekonal 1 časové pásmo, aby sa odo mňa dostal čo najďalej pozn. autora). Ozaj a ešte som chcela vlastný byt a ďalšie nevyhnutné veci k "dokonale štastnému životu". Vzhľadom na to, že som rok dozadu skončila výšku, po ktorej som ani z nič nemohla nájsť ten super zábavný, zaujímavý a dobre zaplatený džob (stále niečo omielali o praxi a podobných somarinách, no chápete to?), moje vyhliadky o samostatnom bývaní a ostatných veciach nevyhnutných k dokonale štastnému životu sú v nedohľadne.

A viete čo som ešte zistila. Zistila som, že jediná vec čo ma doviedla ku kríze polovice stredného veku v mojej dvadsaťpäťke bude predsa len v niečom inom. Asi to bude predsa len jednoduchšie. Za všetkým hľadaj chlapa. Neznášam svoju robotu, nemám tu svoju lásku... tak prečo sa nezbalím a neodrepem sa za svojím "úžasným." Asi sa bojím, čoho to neviem. Všetko opusiť… Ale čo všetko… A na ako dlho…Čo tam...Tak sa budem smažiť vo svojej kríze polovice stredného veku a riešiť to dokola so svojom kamoškou (kým jej z toho nehrabne). Svojmu úžasnému budem na otázku prečo nedojdem za ním dookola opakovať, že tu nemožem všetko nechať rozumej rodinu, robotu, priateľov. A budem si žiť svoj nedokonalý život až pokým sa jedného dňa prebudím s pocitom, že som niečo zmeškala. A možno mi hrabne pobalím sa a odrepem sa 1500 km niekde do paže, kde nebudem mať nikoho okrem svojho úžasného a  kde nájdem nové problémy, ktoré budem musieť riešiť. Asi mám nejaký syndróm večnej neskokojnosti... Ako to dopadne to fakt neviem ani ja sama.

Inak fakt sa zamýšľam, či som ochotná vzdať sa niečoho, čo žijem (nic moc) kvôli niečomu neurčitému (ale zase čo je určité). 

A chcela by som ešte vedieť, či som iba ja taký magor čo stále niečo potrebuje riešiť, alebo je nás viac takto postihnutých a večne nespokojných…

Do kelu a ešte NO NAME z rádia. Tento deň smeruje do absolútnej .....No comment